"Nerob druhým to, čo nechceš aby robili oni tebe."

Z knihy Britney Spears-Interview časť 1

30. května 2010 v 14:05 | Martina |  Britney Spears
http://www.abcknihy.sk/BookImages/2038014.jpg


Prezraď, ako si vyrastala ...

Vyrastala som vo veľmi malom mestečku Kentwood, blízko New Orleansu v štáte Lousiana. Mala som rada všetky jedlá, ktoré sa doma navarili, mala som rada všetky pesničky, ktoré sa hrali v rádiu a vôbec muziku. Rada si spomínam na našich susedov. bolo ich veľmi veľa a hrávali sme ako deti vonku, kde sme strávili veľa času. V tom čase ešte nebolo toľko počítačových hier ako dnes, takže sme viac behali po vonku, ako sedeli doma pred monitorom. Spomínam si však aj, ako som hrávala s jedným kamarátom videohry. Nebolo to však častejšie, ako som trávila čas vonku s ostatnými. Jednoducho som mala denne veľa zábavy, a v skratke povedané krásne detstvo. Počet obyvateľov v našom meste bol v tom čase iba okolo 2000 ľudí, takže to bolo veľmi malé mesto, skoro ako dedina, kde každý vie, kto v ktorých dverách býva. Cítila som sa tu bezpečne, bez starostí a veľmi dobre. Mala som z toho všetkého okolo mňa taký domácky pocit. Veľa kamarátov som mala v škole. Myslím, že to boli tie najlepšie kamarátstva, ktoré mnohé trvajú až do dnes, hoci sme už každý na inej ceste. V škole som sa cítila dobre a mala som ju veľmi rada. Tešila som sa do nej, lebo som bola obľúbená medzi spolužiakmi. No ako každý, ani ja som nemala rada domáce úlohy a písomky. Chodila som do školy rada kvôli spolužiakom. Mala som rada ten pocit, keď som išla do školy za hromadou kamarátov a doma som sa mohla pochváliť, aká som v škole obľúbená. V podstate na škole som začala spievať, tancovať a budovať si kariéru. Moja prvá láska bola tancovanie. Už keď som mala tri alebo štyri roky, ma môj otec prihlásil na gymnastiku a dnes viem, že spravil veľmi dobre, pretože ma dobre nasmeroval. Učiteľka povedala, že som veľmi talentovaná, a tak som chodils na gymnastiku už od najnižšej triedy. Spomínam si, že doma moja mama s tará mama zapli rádio a spievali si. Ja som sa k nim vždy pripojila a ako štvorročná som spievala. Stará mama vždy upozorňovala moju mamu "Pozri, ako dobre spieva!" Dokonca si spomínam, že hovorievala, že spievam lepšie ako to dievča v rádiu. Cítila som sa dobre, keď som spievala spolu s rádiom a mala som doma publikum, ktoré ma počúvalo. Bola som rada stredovodom pozornosti. Neskôr som k spievaniu pridala aj tancovanie. Vždy keď k nám prišiel niekto na návštevu od susedov, moja mama im ukazovala, ako spievam a tancujem. Rada som chodievala spievať na oslavy narodenín, alebo na nejaké párty k mojim spolužiakom. Tiež som spievala veľkonočné a vianočné koledy. Keď som mala päť rokov, prišla som na úžasnú vec. Zapla som si video alebo televízor, stiahla som zvuk a spievala som. Nikdy som si však v mojom detske nepomyslela, že budem nejaká super star, skôr som sa na ňu iba sem-tam hrala. Robila som stále nejakú show, pretože som bola motivovaná tým, čo som videla v televízií. Páčilo sa to nielen mne ale aj mojím priateľom. Tí boli častokrát prekvapený, ako to dokážem. Bola som vo svojich show herečka, ale aj režisér, scenárista, dramaturg a produkčný v jednej osobe. Neskôr, myslím, že to bolo v ôsmich rokoch, so mnou išli rodičia do Atlanty na konkurz do televízneho programu Disney Mickey Mouse club. Bola som však veľmi malá (mladá) a tak ma na konkurz nevybrali . Všimli si ma ale a zaujala som ich natoľko, že po konkurze prišli za mojou mamou a vypýtali si od nej kontakt na nás. Odporučili mojim rofičom, aby ma dali na prázdniny do tanečnej školy Off Brodway. Neskôr som tu tancovaním strávila trojo prázdnin. Vďaka tomu som dostala aj ponuku hrať v nejakých celoplošne vysielaných reklamách. Bolo to v roku 1990 a je to vlastne moje prvé federálne vysielanie a vystupovanie. Moja prvá rola však prišla asi až o rok potom. A to bola pre mňa naozaj pocta. Dostala som rolu v muzikáli Ruthless. Veľmi ma to bavilo, pretože som hrala postavu zlého, neposlušného, ale pritom pekného dievčatka. Bolo to šialené a aj moji rodičia sa na tom dodnes zabávajú. Oni ma prihlasovali hádam do všetkých súťaží, o ktorých sa dozvedeli. Na mnohých som sa aj zúčastnila a nie zriedka som aj niečo vyhrala. Išlo väčšinou o súťaže speváckych a tanečných talentov. Bolo to fajn, aspoň som sa neustále zdokonaľovala a po čase aj ostrieľala. Pomohlo mi to, keď ma neskôr znova zavolali na konkurz do Mickey Mouse clubu a tentokrát ma prijali. Veľmi som sa z toho spolu s mojimi blízkymi tešila a vlastne, keď si na to spomeniem, ešte dnes ma to teší. Cítim, že to bol nejaký magický okamih v mojom živote. Pre Mickey Mouse club sme v roku 93 a 94 veľa natáčali, a tak aby sme nemuseli stále cestovať, rozhodli sa moji rodičia presťahovať do Orlanda. Hlavne moja mama ma všade sprevádzala a starala sa o mňa a moju kariéru. A to až tak veľa, že zanedbávala svoju firmu, ktorá takmer kvôli tomu skrachovala. Keď som však na účinkovanie v Mickey Mouse clube bola priveľká, vrátili sme sa späť do Kentwoodu. Chodila som tu ďalej na strednú školu, ať keď sa nm po roku opäť neozvali agenti a nepozvali nád do New Yorku. Vtedy som po prvýkrát zažila a videla veľký svet. Cítila som, že to je to, čo chcem robiť, že je to to, čo mám v srdci. Že chcem spievať a tancovať. Mala som vtedy okolo pätnásť rokov a videla som, čo iné mi život ponúka. Aj tu sa ľudia na mňa pozerali a v duchu si mysleli "čo tá robí"? Spomínam si, ako som mala vystupovať v takých desaťcentometrových topánkach, chodila som v nich tak nešikovne... Bolo to také bláznivé a kariéra v tomto meste bola pre mňa niečo, s čím by som nikdy nepočítala, pretože ja som pochádzala z malého mesta, kde si jednoducho také niečo nikto nevedel predstaviť. Naši susedia stále mojej mame hovorili: "Keď tam pôjdete, čo tam budete robiť?" No mne nesôr začal New York dávať energiu. Najviac som sa obávala, že tu nebudem mať čo robiť a navyše ani nebudem mať žiadnych kamarátov. To však bol pre mňa najmenší problém, pretože som veľmi prispôsobivá a rýchlo som zapadla do kolektívu na tréningoch. Musela som však pracovať a trénovať každý deň a každú noc. Nebolo to len zábavné, ale aj náročné a vyčerpávajúce. Moja mama mi vždy hovorievala, že ak sa mi nebude niečo páčiť, môžeme sa zbaliť a vrátiť sa domov. Ja som sa však domov tešila akurát na Vianoce, alebo na iné sviatky. Ale rodina mi naozaj chýbala stále. No vďaka tomu, že som bola v New Yorku, som sa zoznámila s Ericom Fosterom, ktorý bol v tom čase producentom takých hviezd ako Boyzone, ale môj idol Whitney Houston. Poprosila som ho, avy si ma vypočul, ako spievam. Asi sa mu to páčilo, pretože mi odporučili hudobné vydavatestvo Jiwe records, kde som poslala svoje demo. Neverila som, keď mi oznámili, že ma berú do užšieho kola a neskôr, že som postúpila a získavam zmluvu na nahrávanie albumu. V N.Y. som sa skôr sústredila na hudobnú, respektíve spevácku kariéru ako tanečnú. Na ani tá neostala bokom. Mala som toho najlepšieho hudobného producenta, akého som si mohla vysnívať. Moje hudobné vydavateľstvo ma pridelilo do rúk producenta Max Martina. Ten, žiaľ, v tom čase žal svoje úspechy so skupinami ako Backstreet Boys, alebo Spice Girls. Práve tie kapeli som počúvala predtým, ako som sa pustila do nahrávania svojho prvého albumu. S Maxom sme boli teda hneď od začiatku rovnako hudobne naladení. Bolo to super, pretože nám obom bolo od začiatku jasné, čo vlastne budeme a chceme nahrávať. Max je veľmi zlatý a nesmierne talentovaný človek. Nahrávali sme vo Švédsku, odkiaľ pochádza, ale aj v Londýne alebo v New Yorku. Štýl albumu nám bolo vopred jasný. Ja totiž milujem pop, funky a určite balady...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti môj blog? :)

Áno
Nie

Komentáře

1 LosHairos LosHairos | Web | 12. srpna 2012 v 14:30 | Reagovat

Uff, to sa ti chcelo všetko ručne-stručne prepisovať z knihy?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama